Nechcem dieťa

Mám 27 rokov a netúžim po tom mať deti. S partnerom sme skoro 4roky. Partner má dcéru z predošlého vzťahu, ale vôbec sa s ňou nevída a ja som za to normálne rada, neviem si predstaviť, že by som ju mala doma. Viem, išla som s tým do toho, ale trošku som dúfala, že keď dcéru má, že by dieťa nemusel chcieť po mne. Opak je pravdou. Občas si hovorím, že by som aspoň to jedno mohla prežiť, že by som časom mohla ľutovať. Ale vôbec nemám materské pudy a ani sa nerozplývam nad kočíkmi. Po roku a pol vzťahu som otehotnela, urobil to naschvál a ani pilulka PO mi nezabrala, teda som išla na interrupciu, nikdy sa mi neuľavilo viac, než keď bolo po všetkom.

Myslím si, že s týmto prístupom by som asi ani deti mať nemala. Ale stále premýšľam nad tým, čo sa stane v prípade, keď naozaj deti nebudem chcieť ani ďalšie roky. Ak ma priateľ napríklad neopustí. Je fakt, že sme spolu štyri roky a to je celkom dosť dlhá doba na to, akoby posunúť vzťah niekam ďalej. Lenže ja som deti od začiatku nechcela. Pôvodne sme spolu teda začínali ako kamaráti s výhodami a nečakali sme, že sa to rozrastie do normálneho vzťahu. Lenže samozrejme rozrástlo.

Ale ja som mu ešte pred začiatkom povedala, že deti vo vzťahu nechcem a on to po nejakom čase začal akceptovať. Lenže teraz na mňa zase začal naliehať, že aké by to bolo krásne mať spolu dieťa a spolu ho vychovávať. Lenže dieťa je starosť a ja jednoducho taký pocit nemám, že chcem deti. Koľkokrát si pripadám divne a keď sa napríklad veľmi pohádame, tak on mi zrazu začne hovoriť, že som divná. A mňa to samozrejme zraní, pretože od svojho priateľa by som skôr čakala, že ma nebude urážať, ale podporovať. Neviem, ako to mám chápať a neviem, ako mu mám vysvetliť, že dieťa nechcem. Navyše si myslím, že by som ho ani nezvládla a nútiť sa do niečoho, to nie je dobré. To dieťa by potom možno strádalo a to ja naozaj nechcem.